Ľudová kultúra

Dojenie oviec na Žiarskom salaši - tridsiate roky
Sedliacka jazda
Alegorický sprievod obcou - 30 roky minulého storočia
Alegorický voz žníc
1932 - národopisné slávnosti
Spôsob obživy tunajšieho obyvateľstva bol podmienený prírodnými pomermi miesta, v akom po stáročia žijú. Najmä pôvodné obyvateľstvo sa zameriavalo na taký zdroj obživy, aký mu v prvom rade núkala príroda. To znamená - poľnohospodárstvo, chov hospodárskych zvierat a v nemalej miere pastierstvo.

Lúk je v žiarskom chotári 278 katolíckych jochov... - pomerne dosť - pretože sú potrebné k dochovaniu domáceho rožného statku, koní a najmä oviec. Lúčne hospodárstvo, ako aj roľnícke je, zvlášť u niektorých jednotlivcov, na vysokom stupni pokrokového obrábania (cca rok 1935 - poznámky zostavovateľa). Preto i úžitok je pekný...

Pastvín bolo upravených 72 katolíckych jutár spolu. Na pastvinách cez leto sa pasú zväčša len kravy, jalovina a ovce na holiach od jari do jesene, kde majú pastieri zhotovené koliby a pri nich pre ovce košiare, aby sa im ovce nerozchodili. V jeseni sa pasie všetok dobytok na pastvinách a skosených lúkach...

Osobitnú skupinu v obci tvorili tí, ktorých živilo remeslo. Remeselníci boli potrební nielen pre úžitok obce, ale aj pre uspokojenie najbližšieho okolia. A tak v neveľkej dedinke pod Tatrami žili a pracovali tesári, stolári, kolári, garbiari, debnári, bolo tu zastúpené kováčske, mlynárske i krajčírske remeslo. Miestni obyvatelia si privyrábali i ako pomocní robotníci v lese, sezónni pracovníci v poľnohospodárstve, ženy - dievčatá chodili do služby do majetnejších rodín v dedine alebo blízkom meste.

Z architektonického hľadiska možno Žiar charakterizovať ako lokalitu s typickou ulicovou zástavbou, s domami situovanými pozdĺž oboch strán hlavnej komunikácie. Domy sa sústredili do dlhých, i spoločných dvorov. Väčšina príbytkov bola dvoj-, troj- priestorová, pričom hlavným stavebným materiálom sa stalo smrekové drevo, na podmurovku použili kameň, strešnou krytinou bol šindel, predtým i slama. Po častých a rozsiahlych požiaroch sa začali stavať domy murované.

Pre život tunajšieho obyvateľstva mali význam hospodárske budovy (maštale, humná, sýpky), ktoré slúžili na chov hospodárskych zvierat a uskladnenie dopestovaných produktov.

Na interiér obytných domov vplývali každodenné potreby majiteľa, jeho sociálne, majetkové zaradenie. Okrem toho, práve na ňom sa odrážalo estetické cítenie, vkus i zmysel pre praktické potreby človeka, rodiny. Najviac obývaným priestorom bola vykurovaná izba, kde sa koncentroval celý život mnohokrát početnej rodiny. Rovnako dôležitou sa stala kuchyňa, ktoá tiež prechádzala určitými vývojovými štádiami.

Ľudová strava vychádzala z toho, čo v prvom rade dopestovali na vlastných poliach a dochovali vo svojich chlievoch. Jednou z hlavných surovinových zložiek sa stali zemiaky - "švábka". Rozlične upravované zemiaky mohli byť samostatným jedlom, alebo súčasťou iných pokrmov, respektíve plnkou, či prílohou. Aspoň tak ako zemiaky bola rozšírená kapusta, iné jedlá zase pripravovali z kvaky, zo strukovín. Bežné druhy koreňovej zeleniny sú novšieho dátumu. Z cestovín sa veľkej obľube tešili pirohy, rezance, fliačky, šúľance. Chlieb pekávali zvyčajne raz za dva týždne, pričom piekli i pletenáky - "bebe". Mäso a mliečne produkty neboli každodennou záležitosťou. Maslo, tvaroh, vajcia predávali po mestských domácnostiach alebo na trhoch. Boli akým-takým zdrojom financií na zakúpenie iných vecí pre domácnosť. Mäsom sa zásobovali v čase zabíjačiek, a to konzerváciou údením a najmä solením, čo sa osvedčilo i pri zásobách jahňaciny a baraniny. Hydina nebola veľmi rozšírená, zaujímavý sa ukazoval chov husí, ktoré vykrmovali najmä v jesennom období a začiatkom zimy.

V dávnejšej minulosti obyvatelia Žiaru nosili tradičný ľudový odev, ktorý si - vrátane väčšiny materiálov - zhotovovali sami (ľanové, konopné plátno, koža, kožušiny, vlna, súkno). Z mužských odevných súčastí treba spomenúť typické liptovské košele s vyšívaným stojatým golierom, ženský odev sa skôr prispôsoboval mestským materiálom, to znamená, že pôvodný doplnili, či úplne nahradili kupovaným. továrensky zhotoveným. Zaujímavé je, že v dávnej minulosti (19. storočie) žiarske ženy paličkovali čipky, ktoré boli súčasťou výzdoby ich odevu. V 20. storočí sa zachovalo len tkanie plátna a handričkových kobercov.

Vo všeobecnosti možno povedať, že ľudový odev žien i mužov bol podobný odevu v obci Smrečany a okolí. Tradičný odev v tej pôvodnej podobe začal ustupovať už po 1. svetovej vojne, čo bolo podmienené vplyvom neďalekého mesta i odchodom za prácou mimo chotár obce. V 30. a 40. rokoch ľudový odev zanikol úplne. Zostal len pamiatkou na predchádzajúce časy, obliekali si ho mladí ľudia na takzvané národopisné slávnosti.

Z folklóru za zmienku stoja tradičné ľudové tance: cindruška, do kolesa, do kruhu, do skoku, japánčardáš, kvákanec, mazulka, slovenská beseda, strašiak, šatkovec, valaské odzemky, zajačí, žabací, židovský, medveďu, vykrúcanie mladej, pri parte a iné.

Národopisnej slávnosti dňa 4. augusta 1935 v Novom Smokovci zúčastnila sa aj žiarska mládež predvedením tancov Slovenskej besedy, nacvičených slečnou Zuzanou Kováčovou, toho času učiteľkou vo Svätom Kríži, rodáčkou zo Žiaru. Podľa mienky mnohých účastníkov, spomenuté tance sa veľmi páčili obecenstvu...

Najdôležitejším funkcionárom obecnej samosprávy bol richrár. Obyčajne to bol najbohatší gazda (A. Šuna, A. Antoška, J. Antoška). Spolupracoval s podrichtárom, boženíkmi a obecným sluhom (hajči), ktorý mal na starosti stráženie v čase zberu úrod, ale i chotára ako takého. Okrem toho "bubnoval" miestne správy, zvolával občanov na rozličné verejné zhromaždenia. Medzi známych obecných sluhov patril Jozef Juráš.

Hlavným zdrojom zásob akéhokoľvek druhu bola vlastná sebestačnosť a možnosť nákupu v obchodoch pomerne blízkeho mesta, na trhoch a jarmokoch. Rovnako ako nakupovali, tak i ponúkali svoje prebytky, respektíve suroviny, predajom, ktorým si vylepšovali svoju finančnú hotovosť. Furmani na vozoch vozili hydinu i iné zvieratá, iní zase išli peši s batohmi na chrbte. Jarmoky bývali viackrát do roka a mali svoj pevný dátum. Líšili sa charakterom predávaného tovaru (jarmoky výstavné a dobytčie). Zaujímavé bolo obchodovanie podomových obchodníkov - "bosniakov". Títo predávali zväčša drobný galantérny tovar. Takouto formou predaja po domoch predávali i handrári, ktorí svoj tovar - misky, hrnce, taniere, podnosy, vázy, hrnčeky a iný kameninový, či sklený riad - vymieňali za handry.

Krčma v dedine nebola, obchod až v neskorších rokoch. O občerstvenie na kultúrno-spoločenských a športových podujatiach sa starala poväčšine mládež. Najznámejším krčmárom, ktorého Žiarčania v Liptovskom Mikuláši navštevovali bol Geschai.

Do augusta 1947 v obci obchod nebol, občania nakupovali v Liptovskom Mikuláši, alebo v Gazdovskom potravnom družstve v Smrečanoch. Potom - od 1. augusta 1947 - sa v obci aktivizovalo Potravné družstvo, ktoré založili 12. januára 1947.